V piatok som si podala žiadosť na "asistent/konzultant" v jednej nemenovanej firme, vo Zvolene. Prekvapivo sa mi v ten deň ozvali. Dohodli sme sa na pohovor, ktorý sa mal uskutočniť v pondelok, ale ja som si to cez víkend rozmyslela a tak som tam volala, že to nepríjmam, pretože by sa mi to neoplatilo. Totiž, ja som si tú ponuku prezerala, ale nejako som jej nevenovala 100% ponuku, pretože som nepredpokladala, že mi zavolajú a pozvú ma na osobný pohovor. Ale.. odmietla som to, lenže som nečakala, že ma presvedčia aby som došla nasledujúci deň.
Utorok nebolo práve moje najšťastnejšie ráno a tak som vstávanie nechala na takpovediac o päť minúť dvanásť. Prichystaná som išla až do Zvolena. Mala som nejasnú predstavu kde sa to asi nachádza, ale aj tak som radšej zavolala osobe, ktorá to vybavovala - hovorme mu pre tento prípad pán Konzultant, a ja som sa bez ďalších problémov k firme. (Poznámka pod čiarou: Zabudla som vypľuť žuvačku vonku, tak som ju na chodbičke hodia za seba do rohu :D )Privítala ma slečna - asi asistentka - a po chvíľke čakania som sa dostala na ten pohovor. Pán Konzultant na mňa pôsobil dojmom..spred niekoľko desaťročí - aby ste chápali to kvôli jeho oblečeniu a vlasom. Inak sa mi zdalo, že sa na mňa pozerá ako na nemu tvár - osobu, na ktorú si nespomenie za desať minút.
Kládol mi veľmi "zaujímavé" otázky, ktoré som absolútne nechápala. Ako významu áno, ale prečo jednu firmu zaujíma, či by som zmenila niečo na svojom živote. To som vyzerala zúfalo? Áno, nemám priam fantastický mega úžasný život, ale nemenila by som nič. Toto všetko čo sa deje, je kvôli niečomu o čom ešte neviem, že sa stane. Bolo ťažké odpovedať na priam jednoduchú otázku - načo som vo svojom živote pyšná. Mám 20 rokov a keď som si chcela spomenúť na vec, na ktorú som najviac hrdá, napadli ma iba samé skúšky - maturita a vodičák. Keď som to povedala, pozrel na mňa ako na zjavenie. Nemám pocit, žeby som za taký krátky čas mala byť na čo viac pyšná ako na tieto skúšky. Nevyhrala som žiadne súťaže, nemám za sebou vysnívanú prácu (čo bola jedna otázka. Trochu inak sformulovaná. Píšem nižšie.) a ja ani neviem. Načo môže byť mladí človek hrdí, keď ešte nič nezažil? Pýtal sa ma na odbor a čo by som v tomto odbore chcela dosiahnuť. Tu som mala celkom jasno - chcela by som sa zamestnať v cestovnej kancelárií, ale vysvetlila som mu, že na väčšine tohto postu treba prax. Zaujímalo ho akú prax potrebujem na prácu v cestovnej kancelárií. Najprv som odpovedala neurčito, ale asi najpravdepodobnejšie. Znelo to asi takto: "Tak všeobecne. Vedieť ako to ide v cestovnej kancelárií. Robiť veci, ktoré sa tam majú robiť. No, ale nemám prax, pretože ju nemám kde získať." A ešte som niekedy spomenula slovo - neviem, - alebo - neviem no. Ja viem, žiadna excelentná odpoveď, ale ako mám niekomu vysvetliť načo potrebujem prax, keď to viem iba približne?! Ešte sa pýtal na iné otázky, ale polovicu ani neviem.
Neskôr som sa stretla s jednou slečnou. Písala som si s ňou v pondelok večer, ponúkla mi privyrobenie. Povedala som si, že keď už budem v tom Zvolene, skočím zistiť o čo ide. Neuveríte, ale v podstate išlo o to isté. Chvíľu sme sa rozprávali, začala mi vysvetľovať finančníctvo a asi v jednej tretine ma pozvala na seminár, kde by som sa dozvedela viac, pričom by som to sama mohla vykonávať. Ja som to nepriamo odmietla. Vyzeralo to zaujímavo, ale nemám 35€. Ako párkrát zdôraznila, ona si to mohla dovoliť, pretože jej peniaze dajú pokojne rodičia (chodí na Vš a je o dva-tri roky staršia od mňa). Pri mojej situácií si môžem od rodičov občas vypýtať dve eurá a to aj iba vtedy pokiaľ niekde robím. Ale nie je to také zlé.
Poviem vám pravdu - veď preto je aj tento blog. O pravde, realite, mojich skutočných pocitov, ale hlavne - aby som v budúcnosti vedela, čo som prežívala na začiatku dospelosti. Ale spomínaná pravda o tom, čo si o tom myslím:
Mala som dosť veľký pocit, že sa nad mnou prevyšovala. Pohľadom, alebo skôr poznámkami, ktoré "mimochodom" utrúsila. Ako som spomínala prvá tretina prebiehala v pohode, snažila mi vtĺcť do hlavy samé užitočné veci, akonáhle som nepriamo odmietla seminár začala byť rezervovanejšia a nie netlačila na mňa ohľadne toho seminára, ale trochu dosť ma presviedčala. Dostala som pocit, že ma predviedča preto, aby mala väčší zisk - pravdepodobne za každého nového "člena" dostane nejaké finančné ohodnotenie. A nebolo to len tým, že chcela aby som išla, ale aj pretože sa pokúšala od mňa vymániť mená a telefónne čísla ľudí, "ktorých to môže zaujímať". Moje vzťahy po škole ochladli - určite i mojim pričinením a to som jej aj povedala. Nakoniec dostala meno môjho priateľa, ale telefón som odmietala dať. Nebola som ďaleko od pravdy, keď som povedala, že by ju poslal kade ľahšie. Poznám ho.
Napriek tomu, že som s ňou strávila asi hodinu a pol svojho času, vedela som, že pochopila, že u mňa neuspeje. Necítim sa na to, aby na mne niekto zarábal a nechcem vyhadzovať peniaze za niečo čo mi nemôže zaručiť. Nikto ma nedotuje, nikto mi nepovie - "no tak to skús, budeš mať aspoň nejakú prax." Nie. A preto, nie nemôžem to prijať, ale ďakujem.
Takže to bol celkom produktívny deň, kedy som vlastne nič nezískala, ale skôr stratila, pretože náklady > výnosy. Pekný deň a nenaleťte na niečo čo nechcete. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára